Frustrácia mnohých v tomto štáte pramení z toho, že nikdy sa nič nedá alebo niečo nejde, pokiaľ ide o bežného človeka či vec verejnú. Čierne stavby rastú ako huby po daždi? S tým nič nespravíme, stavebný zákon nás nepustí. Cesty sú v katastrofálnom stave? Viete, to tie obmedzené zdroje a zlé rozpočtové pravidlá. Súdne konanie trvá veky? Zákon nepustí, má svoju logiku a proces, to preto. Rúbu sa stromy a ničí sa zeleň? To je v poriadku, pre mňa platí starý územný plán a ten to dovoľuje. A podobne.
Ak vidíte za všetkým zákon, vidíte dobre. Takže si povedzme na rovinu – dobrý zákon je nanič pokiaľ sa jeho rešpektovanie nedá vymôcť. Zlý zákon je nanič už od začiatku. Osobne mám dojem, že tých zlých je tu hlavne za posledné dva roky až príliš. A ten čo tento mesiac pocítil, že má síl na určovanie smerovania našej vlasti na ďalšie štyri roky, tomu moc nepomáha. Ale vlastne nie o ňom som chcel...
O tých poslancov mi ide. Tých, ktorí schvaľujú zákony, ktoré tomuto štátu dávajú na čelo odtlačok pečiatky „Kocúrkovo“. Tých, ktorí sa necítia dostatočne uprednostnení tým, že majú v rukách zákonodarnú moc, a potrebujú mať ďalšie prednostné práva, ako právo prednostnej jazdy.
Som za to, nech si to pekne odhlasujú, najlepšie ústavnou väčšinou. Nech majú tie majáky a nech nimi húkajú o stošesť! Aspoň najbližšie keď to bude húkať a nikde žiadna sanitka či hasiči budeme vedieť, že stádo má zraz.
A propos, ak si myslia že im to pomôže, tak sa mýlia. Prečo by tolerantní bratislavskí vodiči púšťali práve nich, keď majú problém uhnúť sanitke?
